V ďalšej etape som si prešiel fázou minimalizmu. Svoj majetok som daroval na charitu a ostali mi iba foťák a batoh. Foťák som zbalil do batoha a vyrazil cestovať a plniť si sny. Nič ale netrvá večne. Spomienky z ciest časom vyprchajú, detaily sa zabudnú a v pamäti ostanú iba fragmenty jednotlivých momentov. Cestovanie v karaváne na Sahare, vojnová zóna v Libanone, protivládne demonštrácie v Sudáne alebo zemetrasenie v Nepále odštartovali moju vášeň pre reportážnu fotografiu.

Na cestách som dokonca stretol aj moju manželku Janku. Najprv sme cestovali spolu, no a potom, ako to už býva zvykom, sme sa usadili. Netrvalo dlho a na svet prišiel náš Jojo. Bum! Game changer. A to som si myslel, že som vo svete videl a zažil už kadečo. Celý život bol odrazu hore nohami.

Čas beží rýchlo. Naplno som si to uvedomil až po narodení dieťaťa. Momenty, kedy sa z novorodenca stal predškolák ubehli akoby lúsknutím prstov. Rovnako vzdialené sa zdajú byť aj naše rande s Jankou, zásnuby a vzájomné chvíle v novým prírastkom v rodine. S dávkou nostalgie a spomienkového optimizmu tápam v pamäti a snažím sa oživiť tieto život definujúce chvíle. Ak by som mohol zmeniť jednu vec, tak by som z tohto obdobia chcel mať viac spoločných fotiek.